Spolu s rozvojom elektronickej komunikácie sa čoraz častejšie objavujú otázky a problémy týkajúce sa jej bezpečnosti. Ak chceme dôverovať nejakému spôsobu komunikácie, musí nám umožniť spoľahlivo identifikovať autora dokumentu a ak je nežiadúce, aby bol obsah verejne známy, musí umožniť jeho ochranu pred nepovolanými osobami.
Pri klasickej komunikácii prostredníctvom papierových dokumentov sa spoľahlivá identifikácia autora realizuje najčastejšie jeho vlastnoručným podpisom, pri dôležitejších dokumentoch sa podpis overuje dôveryhodnou inštitúciou - napr. notárom. Ochrana obsahu dokumentov pri posielaní poštou sa realizuje používaním zalepených obálok, pričom sa dôveruje pracovníkom pošty. Pri posielaní tajných dokumentov sa používajú rôzne šifrovacie techniky, doprava dôveryhodným kuriérom namiesto verejnej pošty a pod.
Elektronický dokument bez ochrany má jednu veľkú nevýhodu - je triviálne ho modifikovať a táto zmena nie je zistiteľná. Pri prenose elektronických dokumentov v počítačových sieťach je tiež často problém znemožniť cudzím osobám prístup k prenášaným informáciam. Aby sa teda mohla stať elektronická komunikácia dôveryhodnou, je potrebné používať dostatočné metódy ochrany. Tie možno rozdeliť na dve skupiny - šifrovanie a digitálne podpisy.