Šifrovanie nie je metódou ochrany vlastnou len elektronickej komunikácii. Používalo sa dávno pred tým, než sa elektronická komunikácia začala rozvíjať.
Šifrovanie je transformácia informácie do podoby, ktorá je nezrozumiteľná, ale z ktorej je možné získať pôvodnú formu použitím inverznej transformácie - dešifrovania. Príslušnú dešifrovaciu transformáciu musia poznať len osoby, ktoré majú mať možnosť správe rozumieť. V praxi sa často používa niekoľko verejne známych (de)šifrovacích algoritmov, ktoré realizujú transformáciu určenú (de)šifrovacím kľúčom. Dešifrovací kľúč je potom tým, čo musí poznať len adresát (prípadne aj autor) správy. Takéto algoritmy možno rozdeliť do dvoch kategórii - symetrické a asymetrické.
Symetrické šifrovacie algoritmy sú také, kde dešifrovací a šifrovací kľúč sú rovnaké, resp. zo seba ľahko odvoditeľné. Asymetrické šifrovacie algoritmy sú také, kde sa dešifrovací a šifrovací kľúč líšia a je ťažké, t.j. prakticky nemožné, ich zo seba vypočítať. Symetrické šifrovacie algoritmy sú spravidla rýchlejšie, no problémom je prenos kľúča od autora k adresátovi.
Asymetrické algoritmy sa zakladajú na princípe verjených a tajných kľúčov - verejný kľúč každého účastníka komunikácie je známy a používa sa na šifrovanie správ jemu adresovaných. Na ich dešifrovanie potom použije svoj tajný kľúč. Tým sa zabezpečí, že ak autor pozná verjený kľúč adresáta, môže mu poslať správu, ktorú nikto iný nedokáže v rozumnom čase za rozumnú cenu prečítať. Nevýhodou asymetrických šifrovacích algoritmov je, že sú často pomalé. Preto sa používajú skôr na výmenu kľúčov pre symetrické algoritmy, ktoré sa následne použijú na šifrovanie samotnej správy. Takéto šifrovacie systémy sa nazývajú hybridné. Problémom ostáva spoľahlivá identifikácia autora. Tento problém riešia digitálne podpisy.